Čo robiť, aby vaše dieťa konečne spolupracovalo?

Koľkokrát ti to mám ešte povedať, aby si upratal svoje hračky? Prečo ešte nie si obutá? Na čo čakáš? Prezleč sa už konečne.

Pýtali ste sa takéto alebo podobné otázky vašich detí? Ak áno, určite máte plné zuby toho, že im musíte všetko stokrát zopakovať, a ani vtedy nesplnia to, čo majú. Nespolupracujú.

Čím to je? Môžu byť nejaké objektívne prekážky v tom, že dieťa nemôže urobiť to, čo má? Niekedy ide o to, že na dieťa lezie choroba, je unavené, preťažené alebo vystrašené. Najčastejšie však stojíme od neho ďaleko alebo dokonca sme v inej miestnosti, a kričíme naň, čo má robiť. Dávame chaotické inštrukcie alebo ich dávame príliš veľa. Sú aj situácie, kedy je to sprevádzané dlhým vysvetľovaním alebo iným typom monológu z našej strany. No existujú situácie, kedy dieťa naozaj nevie, ako sa má prezliecť, obuť, nedočiahne na zubnú kefku, má príliš veľa hračiek na upratanie.

Čo môžeme urobiť?

1. Znížme vzdialenosť medzi nami a dieťaťom. Uistime sa, že sme získali pozornosť nášho dieťaťa napríklad tým, že sme blízko pri ňom, nadviazali sme očný kontakt, a povedali jeho meno.

2. Buďme jednoznační. Našu požiadavku sme povedali stručne a jasne, dieťa cíti z nášho hlasu, že to myslíme vážne.

3. Buďme láskavý. Nemusíme sa hneď vyhrážať, predpokladať, že to aj tak neurobí alebo ho onálepkovať za „lenivca“. Niekedy stačí poprosiť a poďakovať. „Nikdy nepodceňujte silu slov, ktoré hovoríte vašim deťom“.

4. Doprajme mu čas na splnenie požiadavky. Dieťa sa môže hrať, pozerať rozprávku alebo zaujato kresliť. Potrebuje jasný čas na dokončenie svojej činnosti. Nápomocné je dieťa upozorniť na to, že bude zmena činnosti, napr.: „Peťko, o 5 minút budeme obedovať.“ „Stanka, 5krát sa môžeš šmyknúť na šmykľavke a potom bude čas ísť domov“. Vety typu „okamžite a hneď teraz, lebo som to povedala“ vyvolávajú vzdorovitosť, odpor a nechuť.

5. Rozmyslime si, či je niekedy možnosť nechať na dieťati, ako uprace hračky alebo kedy to urobí. O tom, či však uprace hračky alebo nie, nebudeme diskutovať.

6. Uistili sme sa, že neexistujú žiadne objektívne prekážky v tom, aby dieťa splnilo to čo má.

7.  Všímame si, ak dieťa urobilo niečo z vlastnej iniciatívy a vyhýbame sa irónii, porovnávaniu so súrodencami a susedkou Katkou. Stačí okomentovať, čo vidíme: „vidím, že všetky knihy sú uložené na polici. Tvoja špinavá bielizeň je v koši. Uľahčuje mi robotu“.

8.  Ak nastavíme režim a vypestujeme u dieťaťa dôležité návyky ako umyť si ruky pred jedlom, prezliekať sa do pyžama, chodiť spať o určitom čase, jesť polievku..., tak budú ochotnejšie spolupracovať. Toto sú totiž činnosti, ktoré nemajú byť predmetom diskusií.

Čím skôr začneme viesť deti k povinnostiam, tým skôr sa zapoja do aktívneho rodinného života. Priložia si ruku k dielu a budú cítiť, že sú dôležitou súčasťou rodiny, ktorá má svoje povinnosti. Už dvojročné dieťa zvládne upratať hračky, samozrejme s našou pomocou. Deti práve v tomto veku rady pomáhajú, chcú robiť všetko ako dospelí, a neskutočne ich to baví. Čím to je, že ich to prejde?

Článok Silvii Érsekovej - autorky O deťoch