Kto je Alex a jej Črepinky?

Volám sa Alexandra Šlapalová a pracujem ako pani učiteľka v materskej škole. Po úspešnej maturite na bilingválnom gymnáziu som pocítila túžbu uberať sa smerom, ktorý by ma robil šťastnou. Ocitla som sa v Brne na Masarykovej univerzite na študijnom odbore „sdružená uměnovědná studia“.  Napĺňala ma prax v divadle, kde som sa vyžívala vo výrobe kulís, organizácii divadelného programu, v písaní svojich myšlienok o umení. Neskôr, no našťastie včas, som si uvedomila, že samotný študijný odbor je striktne zameraný na teóriu a praxe ubúda. A tak som začala rozmýšľať čo ďalej. Môj chodníček pokračoval naspäť do Bratislavy, kde som si vybrala štúdium psychológie (pretože napriek všetkým teóriám v nej si môžem vybrať aj tú vlastnú, ktorá vedie k poznaniu duše človeka) a štúdium anglického jazyka a literatúry. Táto kombinácia však nikdy nenaznačovala, že zo mňa bude pani učiteľka, a nie to ešte v materskej škole. Vyskúšala som si niekoľko povolaní a to, že chcem pracovať s ľuďmi, bolo isté, no to, že s malými ľuďmi, mi bolo definitívne jasné po prvom dni v škôlke. Mám možnosť uplatniť tu vedomosti aj nevedomosti, ktoré som si odniesla zo štúdií, napredovať a poznávať psychológiu dieťaťa. Kreativita je tu priam potrebná. V škôlke som nezažila ešte nudný deň a rutinu.

Okrem iného som pracovala v občianskom združení VOTUM, kde som pomáhala podporovať a rozvíjať život detí a ľudí s postihnutím. Už tu som zistila, že jediná práca, ktorá ma baví, musí byť s ľuďmi, ktorí majú čistú dušu (ja tomu tak hovorím J). V združení som mala na starosti arteterapiu, ergoterapiu a rôzne iné činnosti. Ako dobrovoľníčka v sociálnom dome služieb som sa venovala deťom zo znevýhodnených rodín, a snažila som sa o to, aby nadobúdali pocit istoty. Práca sa týkala rôznych sedení spojených s hrou, konzultácií s maminami a opäť arteterapie.

Silviu Érsekovú  som spoznala hneď v prvý deň v práci v materskej škole. Ako to už pri tých najmenších a najnovších býva, spočiatku prežívajú ťažšie chvíle a ozýva sa plač. Okolo nej sa však hromadili vysmiate deti, ktoré zabúdali na neprítomnosť rodičov. Akýmsi spôsobom táto hrová terapeutka okamžite vedela, čo dieťa v danom momente potrebuje na to, aby sa cítilo komfortne. Vedela to. A jedného krásneho dňa ma oslovila, či by som mala záujem spolupracovať na jej blogu O deťoch. Mať vlastnú rubriku a prispievať článkami! Cítila som sa poctená. Mať možnosť písať vlastné myšlienky na tému, ktorá sa týka práce, ktorú milujem. Navyše verejne a k tomu mať čitateľov, ktorí sa budú o moje slová zaujímať. Výzva okamžite prijatá!

A tak sa tu na Vás, drahí čitatelia O deťoch, budem pravidelne tešiť vždy s novým článkom. Budú to malé črepinky, ktoré mi prináša moja práca. Čo sú to tie črepinky? Pre každého z nás niečím iným a to, čím sú pre mňa si môžete prečítať v mojom prvom príspevku.