Črepinky 1.

Hnevala som sa a hodila som o zem malý otvárací rámik, ktorý bol položený na Mamkinom šijacom stroji. Nepamätám si už presne čo bolo v rámiku , ale v pamäti mi utkvel iba vyšívaný obrúsok pod ním a vnútorná potreba, aby niekto počul a videl môj hnev. Potrebovala som vidieť spätnú reakciu a vedieť, že si ma niekto všimne, keď poviem svojím spôsobom: „Haló, niečo sa deje“. A fungovalo to! Mamka sa konečne zastavila, nekonečná práca a povinnosti akože zmizli. Aspoň som si to tak predstavovala, pretože zrazu sa venovala neporiadku a mne.

Vtedy som nevedela pomenovať slovami to, čo sa deje v mojom „veľkom-malom“ svete, ale našla som si iný spôsob ako to vyjadriť. Či to však rovnako chápala aj ona? Možno ani nie. Hnevala sa. Pridávala som jej k starostiam nové, k nehmotným črepinám, črepinky hmotné. Vždy mi však na konci takejto situácie ukázala, že ma ľúbi a môžem tomu veriť. A tak som sa naučila, že keď sa potrebujem uistiť, že Mamka je tu pre mňa, črepinky, buchot, rachot, rozstrihané závesy, otrhané kvietky (viete si určite domyslieť aké iné veci dokážu deti vymyslieť) to vedia vyriešiť. Potom nasledovala trocha kriku, plaču.., ale koniec bol vždy šťastný a ja učičíkaná.

Dnes sa snažím interpretovať správanie detí ja. Umožňuje mi to práca učiteľky v materskej škole. Mala som rôzne predstavy o mojej budúcnosti, vždy sa však týkali psychológie a práce s ľuďmi. Nikdy som si však nepomyslela, že s tými ľuďmi budem komunikovať najmä po čupiačky, zatiaľ čo oni stoja, viac gestami ako slovami, že mi budú občas neutíšiteľne plakať niekoľko hodín, že sa budú tešiť celé  dni z pre nás „veľkáčov“ bežných  vecí, že ich budem uspávať či hľadať im stratenú papučku.

V tomto momente môžem povedať, že som našla tú správnu prácu, pretože títo malí ľudia ma napĺňajú tým, aké majú čisté srdiečka. Priznávam sa, nie je to vôbec jednoduchá práca. Nájsť si cestu k dieťaťu, vytvoriť si s ním vzťah založený na dôvere a rešpekte si vyžaduje veľkú trpezlivosť a dve kávy denne (niekedy aj tri). Nemôžem od nich čakať spôsoby, s ktorými sa stretávame vo svete dospelých. Moje dni sa v žiadnom prípade nedajú nazvať rutinou.

S deťmi trávim podstatné množstvo ich času, čo mi umožňuje pozorovanie. Z detí sa v škôlke stávajú celkom iní ľudia. Pozorujem a zisťujem rôzne individuálne potreby, snažím sa správne interpretovať ich správanie a pomôcť im a aj ich rodičom, nájsť  správny smer pre radostné bytie.

Veď detstvo má byť predsa radostné a s radosťou sa dá vyjsť aj z nešťastnejšej situácie. Kľúčom je nebáť sa počúvať, priznať si aj tie horšie fakty a popracovať na tom. Proces, ktorým sa spoločne dopracujeme k jednotlivým  cieľom, býva častokrát náročný a vyčerpávajúci nie len pre dieťa a rodičov, ale aj pre mňa. No vždy to stojí za to. Za tú obrovskú radosť na všetkých troch stranách.

Moje dni sú o týchto radostiach aj starostiach. Niekedy sú neskutočne dlhé a niekedy si ani neuvedomím, že už je čas ísť zo škôlky domov. Za jeden deň sa dozviem milión na prvé počutie nonsensov z drobných hlávok plných fantázie, no verte, všetko čo deti povedia má hlavu a pätu. Občas to býva aj dávka adrenalínu. Sú to dni plné momentov, ktoré ma nabíjajú energiou. To deti sú mojou energiou. Teraz by som Mamke povedala: „Prepáč mi tie črepinky, dúfam, že ti boli občas energiou“. Viete, koľkokrát som počas svojho zamestnania počula slová „Obdivujem, ako to zvládate po celý deň s celou triedou detí, keď ja mám doma len jedno.“ ? Bez okolkov - mnohokrát. A čoskoro Vám prezradím to moje „AKO“.

Blog Alexandry Šlapalovej, učiteľky súkromnej materskej škôlky O deťoch.