Ako porozumieť pocitom: O čom sú emócie?

Pamätajte, že všetky naše pocity (či príjemné, alebo nepríjemné) sú úplne normálne. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo cítime? Na čo nám slúžia pocity? Vedeli by ste žiť vo svete bez emócií? Alebo žiť život stále len v šťastí?

Vďaka pocitom:

  • cítime, že sme nažive,

  • vytvárame a udržiavame si vzťahy s ľuďmi,

  • vieme, čo je pre nás dôležité,

  • sme motivovaní správať sa určitým spôsobom,

  • dokážeme sa vcítiť do druhého človeka,

  • vieme, že nám niečo chýba, niečo potrebujeme.

Nikto z nás sa nechce cítiť zle. Napriek tomu, pokiaľ by sme nepoznali smútok, nevedeli by sme si vážiť radosť. Pokiaľ by sme nepoznali strach, nevedeli by sme si ceniť vnútorný pokoj.

Naše deti od malička tiež zažívajú rôzne pocity. Preto myslime na to, že

  1. všetky pocity sú normálne, nie sú dobré a zlé. To, že ich pociťujeme ako príjemné a nepríjemné, to je už iná vec. A nemusí sa nám páčiť ani to, ako deti alebo naši najbližší dávajú svoje pocity najavo. Ich pocity sú však legitímne.

  2. našou úlohou (až zodpovednosťou) je, aby sme sa naučili so svojimi emóciami žiť: identifikovať ich, pomenovať a zdravým spôsobom vyjadriť. Keď to dokážeme my, dokážeme to naučiť aj svoje dieťa.

Ak nám niektorý pocit robí ťažkosti, určite je na mieste pozrieť sa na to, prečo to tak je. Napríklad:

  • Čím to je, že sa hnev vo mne hromadí a vybuchujem?

  • Čím to je, že potláčam svoj smútok?

  • Čím to je, že neviem naplno prežívať radosť a vďačnosť?

Nehanbime sa obrátiť sa na psychológa alebo terapeuta. Rovnako užitočné môže byť venovať sa poznávaniu seba a rozvoju cez knihy.

smútok u detí- ako zvládať

Deti sa majú občas cítiť aj zle

Rozumiem tomu, že každý rodič si želá, aby jeho dieťa malo „šťastné detstvo“, aby prežívalo len príjemné pocity, aby sa netrápilo. Je to aj mojím prianím. Na druhej strane si uvedomujem, že to nie je ani možné, ani potrebné.

Keď dieťa nikdy nepocíti smútok alebo hnev, ako sa naučí s týmito pocitmi vyrovnať? Keď sa nenaučí zvládať silné pocity v detstve, aké bude mať stratégie zvládania pocitov v dospelosti?

Detstvo je prípravou na dospelosť. Všetko, čo v detstve dostaneme (alebo nedostaneme), ovplyvňuje, akými budeme dospelými a ako sa budeme správať.

Ako pomôcť deťom, aby zvládali svoje pocity?

Čo teda môžeme urobiť, aby sme pomohli svojim deťom zvládať pocity príjemné (láska, radosť, spokojnosť, hrdosť, zvedavosť...) aj nepríjemné (smútok, frustrácia, hnev, závisť, žiarlivosť...)?

Dovoľme deťom prežívať pocit. Neublížime im tým. Napríklad: ak nášmu dvojročnému sa stratí plyšový medvedík, prirodzene cíti smútok. Naše dieťa smútok vyjadruje tým, že plače a chce svojho medvedíka späť.

Reakcia nás, rodičov, často vyzerá tak, že na internete objednávame nového medvedíka alebo pozornosť dieťaťa hneď presmerujeme na iného medvedíka alebo mu dovolíme zjesť o 4 čokolády viac, lebo „chúďatko trpí“. Čo sa naše dieťa naučí v tomto prípade?

Naučí sa, že:

  1. všetko sa dá nahradiť,

  2. keď mu je smutno, má si niečo kúpiť alebo zjesť a bude mu lepšie,

  3. jeho smútok nie je v poriadku, nemôže ho prežívať, lebo jeho rodičia sú z toho rozladení a konajú zmätočne.

Tieto skúsenosti si naše dieťa ukladá, a v dospelosti bude reagovať rovnakým spôsobom na emóciu smútku.

Čo môžeme pre svoje dieťa urobiť?

Nechajme svojho syna alebo svoju dcéru, aby prežívali smútok. Pomenujme mu/jej pocit, ktorý aktuálne zažíva: „si veľmi smutný/á“ alebo „si veľmi smutný/á, chýba ti tvoj medvedík“. Nechajme svoje dieťa vyplakať sa. Plačom sa mu uľaví. Plač je vhodnou reakciou na smútok. Smútime za niečím (alebo za niekým), čo (alebo koho) sme mali rady, na čom (kom) nám záleží.

Naše dieťa sa týmto naučí, že nás jeho smútok nevystraší a môže ho prežívať a vyjadriť (plačom). Sme tam preň a poskytujeme mu útechu, kým nebude vo veku, že túto útechu si bude vedieť poskytnúť samo. Naučí sa, že jeho smútok je dôležitý pocit a nemusí ho dusiť v sebe.

Ak si nebudeme všímať pocity detí a budeme bagatelizovať situácie, v ktorých prežívajú silný pocit, naučia sa, že daný pocit majú potláčať. Potlačené emócie majú na svedomí mnoho psychosomatických, ale aj telesných a psychických chorôb.

Čo robiť, keď zažívame strach?

Keď zažívame strach, môže nám pomôcť, ak

1.     svoj strach identifikujeme a pomenujeme, .

2.     nájdeme spôsob, akým strach spracovať a vyjadriť:

  • Uznám, že ho cítim: „áno, bojím sa“.

  • Môžeme vyskúšať techniku 4-4-6: Pri nádychu počítame do 4, zadržíme dych na 4 a pomalý výdych na 6 (počítam do 6).

  • Hýbeme sa, cvičíme, športujeme.

  • Meditujeme.

  • Objímeme sa s partnerom/manželom, priateľmi.

  • Nakreslíme/namaľujeme/vyrobíme z hliny svoj smútok. Napíšeme na papier, ako sa cítime.

3.     Keď máme svoj strach pod kontrolou, dokážem uznať strach svojho dieťaťa: „bojíš sa“ alebo „viem, že sa bojíš“. Deťom určite dodajte vetu: „spolu to zvládneme“ alebo „všetko bude v poriadku“.

4.     Chráňme ich pred negatívnymi správami. Správy nie sú vhodné pre deti! Chráňme ich pred rozhovormi dospelých o ťažkých témach.

5.     Hovorme im o tom, čo nám pomáha, keď prežívame strach, a nechajme to na nich, čo si vyberú.

6.     Dovoľme im svoj strach nakresliť (alebo to, čoho sa boja), napísať, zahrať a pod. Hra má výrazne pozitívny účinok na psychické zdravie detí.

7.     Školopovinných detí sa môžeme spýtať: „Čo by ti pomohlo?“ Doprajte im čas, aby si to premysleli. Ak nemajú žiadny nápad, môžeme hovoriť o tom, čo pomáha nám, a nechať ich, nech sa rozhodnú, či to budú robiť.

8.     Naučme ich správne dýchať. Stačí, keď ich naučmte dýchať tak, že výdych bude dlhší ako nádych.

9.     Zaveďme „rituál vďačnosti“: každý večer a pokojne aj každé ráno hovorme o tom, kto je za čo vďačný. (V prípade menších detí stačí otázka: „Čo pekného si dnes zažil?“ alebo „Čo ťa dnes potešilo?“ alebo „Čo ti dnes urobilo radosť?)

O tom, ako zvládnuť hnev a vzdor sa dočítate v článku: Obdobie vzdoru u detí – Ako ho zvládnuť?

ako naučiť deti zvládať emócie

Všímajme si aj radosť – prečo?

Rada by som na záver ešte uviedla, prečo a ako pracovať s príjemnými pocitmi, napríklad s radosťou.

Je dôležité zameriavať pozornosť detí aj na pekné chvíle a na to, aby si uvedomovali, že sa cítia dobre. Budujeme takto optimistický pohľad na svet.

Keď sa naše dieťa teší z maľby, ktorú práve namaľovalo, povedzme:

Tešíš sa“ alebo „Máš veľkú radosť“ – jednoducho zachytíme jeho pocit. Takto im dáme najavo nielen to, že si ich všímame a venujeme im pozornosť aj vtedy, keď sú „v pohode“, keď sa správajú dobre, keď veci idú tak, ako majú, ale učíme ich všímať si a pomenovať aj príjemné pocity. Učíme ich užívať si chvíľu a prežívať príjemný emočný stav.

Nečakajme žiadnu reakciu svojich detí, keď ich pocit pomenujeme. Deti nám málokedy hovoria: „áno, mami, cítim sa tak“ alebo „nie, mami, necítim sa tak“.

Keď sú v našej rodine pocity v úzadí a deti neboli zvyknuté na to, že sme venovali pozornosť ich pocitom, môžu popierať, že sa nejako cítia. Môže to byť preto, že nechcú prežívať silný nepríjemný pocit, lebo si s tým nevedia rady, alebo je to pre ne príliš bolestivé, aby si pocity pripúšťali. Vtedy pomôže napríklad aj poradenstvo v terapii hrou.