Cestujeme s deťmi

Dnes to bude krátke zamyslenie o cestovaní. Keďže už necestujeme len cez prázdniny a v lete, ale kedykoľvek a v podstate už aj kdekoľvek spolu s našimi ratolesťami.

Keď som bola bezdetná, bola by som cestovala všade, kam by ste ma vzali, a za toľko peňazí, na čo som finančne mala. Teraz, s krpcom v autosedačke, to má pár ale. Musí to byť ale viac premyslené, zorganizované, musí vám ale na účte niečo ostať a hlavne to musí byť vždy bezpečné. Samozrejme, vzdávam hold tým rodičom, ktorí sa odvážne vyberú naozaj kamkoľvek a za rôznych naozaj bojových podmienok. No u mňa to musí mať nádych oddychu, vôňu zábavy, kúsok šťastia, kopec smiechu, pozitívnych myšlienok a nových zákutí.

Každé dieťa si cestovanie užíva po svojom. Niektoré zaspia, len čo naštartujete motor. Iné treba presvedčiť, aby si do tej autosedačky vôbec sadli a pripútali sa. Pár z nich to vydrží aj bez plaču, no istotne sa nájdu aj také, ktoré prežijú celú cestu len vďaka nemu.

U nás to býva „pol na pol“. Kedy je aká nálada a kedy je počas cesty čo robiť. Keď si k tomu prirátame zastávky: „Cikaaaaať! Kakaaaať! Kojiiiiiiiiť! Prebaliť! Mám zlé slinky (rozumej: je mi na zvracanie).” Prípadne je už aj vám vzadu zle od toho otáčania sa, spievania, čítania, hrania sa s bábikami či autíčkami, tak sa môže čas vašej cesty autom z východu na západ natiahnuť aj na krásnych 8 hodín. Aj do Chorvátska sme sa dostali skôr.

No čo už, keď sme sa rozhodli cestovať. Zmeniť vzduch a prostredie predsa prospeje všetkým, nielen vám. A tak si prechádzame týmito úskaliami cestovania s deťmi dobrovoľne.

Aj preto sme sa naposledy rozhodli ísť z Bratislavy do Žiliny vlakom. A viete čo? Trvalo to presne dve hodiny, ako malo, a parádne sme si to všetci užili.

Očami Luly

Som Lucia Ploczeková. Som manželka, matka, kamarátka, optimistická duša a v práci pani učiteľka. Vždy som sa laicky zaujímala o psychológiu dieťaťa. Pochopiť jeho podstatu, byť mu tak bližšie, či vedieť pomôcť.