Zaspávanie

Deti sú nevyspytateľné, niekedy zaspia okamžite a niekedy nám to dajú vyžrať. Jeden taký pekelný večer sme mali aj my.

Začalo sa to štandardne. Kúpanie, pusa maminke, mliečko a šups s tatom do postele. Jeho brucho je najlepší vankúš (aktuálne to už neplatí). Asi pätnásť minút to vyzeralo, že slečna spinká a dnes to bude pohodička.

A potom to prišlo. Hlava hore, vyhrnula mi tričko a zľahka mi na bruchu zabubnovala. Pochopil som to ako reklamáciu kvality podhlavníka. Prebytok, resp. nedostatok tuku. Odvtedy bolo jasné, že spánok na pláne nie je. Prvým náznakom bolo vytiahnutie ruky zo spacieho vaku a pokus vyvliecť ju cez golier. Zips bol našťastie príliš tesný, ale vak musel byť odňatý, malý „Houdiny“ bol odhodlaný sa z neho dostať aj za cenu straty končatiny. Predstavte si malú chobotnicu, ktorej ste rozviazali chápadlá.

Odhodlanie opustiť posteľ bolo očividné a snaha o zmenu obsluhy stále naliehavejšia. Čiže sa striedali výkriky za mamou a požiadavka ďalšieho mlieka. Keďže mlieko už nebolo, Gogiho (tak ma volala) zúfalstvo narastá.

Naháňam ju po posteli. Po 10 minútach moja malá chobotnica volí taktický ústup. Opäť sa tvári, že ide spať, ukladá sa, ja ju s nádejou nasledujem, prebehneme si zopár jogínskych polôh. Načapala ma nepripraveného a vyrazila do zdrvujúceho útoku.

Búcha na radiátor, naťahuje záves a zdrhá z postele. Moje zúfalstvo vrcholí, Fénix povstáva z popola a beriem ju na ruky, hojdám o život. Zaspala. Ukladám ju do postieľky. Spí. Ja horím a umieram.

Tento raz som to zvládol, tento raz. Je to neustály boj. Treba mať naporúdzi zopár zbraní.

Pokoj – napriek pretlaku emócií si treba zachovať chladnú hlavu, nenechať sa rozhodiť, vaše prehnané reakcie (prudké pohyby, hlasné rozprávanie) dieťa ešte viac rozrušia, musíte ho, naopak, upokojiť.

Trpezlivosť – nesnažte sa zaspávanie unáhliť, každá unáhlená minúta môže znamenať zbytočných desať minút navyše.

Vynaliezavosť – mnoho ráz stačí dieťa „priľahnúť“, znehybniť ho. Treba si dať pozor, aby sa necítilo obmedzované, nepríjemne. Inak je efekt presne opačný. Stačí cez neho prehodiť ruku, pritúliť ho.

Spev – že neviete spievať? Možno práve preto dieťa radšej zaspí, ako by vás malo počúvať. Ja som tiež z Haberovej kategórie „Nepostupuješ!“.

Veľa síl a trpezlivosti s vaším drobcom. Stojí to za to.

Tento článok napísal SUPERtato Michal :)