Ako vychovať samostatné dieťa?

Niekedy môže byť náročné rozlíšiť, či u svojho dieťaťa máme trvať na tom, aby niečo vykonalo samo, alebo potrebuje našu pomoc. Inokedy sa ani nenazdáme a robíme skoro všetko za svoje dieťa.

Verím, že tento článok ponúkne usmernenie. Budeme vedieť, čo si všímať u svojho dieťaťa a na čo dávať pozor u seba:

  • čo nás motivuje vykonávať činnosti za dieťa,

  • čo nás motivuje pomáhať mu,

  • čo nás motivuje k tomu, že mu dáme priestor a podporíme jeho vlastnú samostatnosť.

Prečo je nevyhnutné viesť deti k samostatnosti v každom veku?

Svoje deti máme viesť a podporovať v samostatnosti preto, aby sa cítili ako schopní a kompetentní ľudia. Keď sa tak cítia, posilňuje sa ich zdravé sebavedomie a prehlbuje sa u nich dôvera vo svoje schopnosti.

Cítia, aké sú silné, zručné, ako dokážu riešiť svoje problémy, ako sa dokážu popasovať s výzvami života. Myslia o sebe pozitívne a veria v seba.

Už 1,5-ročné „bábo“ chce byť samostatné

Ak sa pozeráme na psychický vývin detí, tak odborníci uvádzajú, že už 18-mesačné deti túžia po nezávislosti – chcú vykonávať rôzne činnosti samostatne, bez pomoci: otvoriť krabicu, zistiť, ako funguje hračka, pozrieť sa na psa, čo sa stane, keď ho potiahnu za chvost. Prečítajte si viac v článku: Obdobie vzdoru: aké sú batoľatá?

Čo sa stane, keď svojmu dieťaťu „nedovolím“, aby bolo samostatné?

Pokiaľ však vykonávame činnosti za ne či nadmerne pomáhame, vysielame im signály, ako keby sme im povedali, že:

  • „neverím tomu, že sa ti niečo podarí alebo že to urobíš sám“,

  • „ja to viem najlepšie“,

  • „nemusíš to robiť, ja tu vždy budem a urobím to za teba alebo sa nájde niekto, kto ti pomôže“ (pani učiteľka, spolužiaci, babička...).

Čo by sme ako rodičia mali robiť, aby sme viedli svoje deti k samostatnosti?

Deti vlastnými skúsenosťami zistia, čo všetko dokážu, čo všetko sa im podarí, čo všetko zvládnu trénovaním, vytrvalosťou a trpezlivosťou. Zo začiatku potrebujú od nás niekoľko vecí:

  • aby sme im „dovolili“ skúšať – vytvoríme čas a priestor, keď sa neponáhľame,

  • aby sme im dôverovali – bez toho, aby videli na svojej mame a svojom otcovi, že im dôverujú, neuveria samy sebe, že niečo dokážu,

  • aby sme ich povzbudzovali,

  • aby sme im pomáhali zvládať frustráciu a hnev, keď sa im zo začiatku nedarí.

Cítia, aké sú silné, zručné, ako dokážu riešiť svoje problémy, ako sa dokážu popasovať s výzvami života. Myslia o sebe pozitívne a veria v seba.

Veľa závisí od nášho postoja – budú naše deti samostatné, alebo sa budú spoliehať na pomoc iných?

Ak chceme viesť svoje deti k samostatnosti a tým posilňovať ich zdravé sebavedomie, musíme zaujať pozitívny postoj pri ich úspechoch. To znamená, že sa tešíme, keď sa im niečo podarí, a povzbudzujeme ich, aby pokračovali ďalej.

Na našich tvárach vidia hrdosť a radosť. To je pre ne znamenie, že ich rodičia súhlasia s tým, že sa osamostatňujú, stávajú sa nezávislými a budujú vzťahy aj s inými ľuďmi.

Neustále (a to aj v dospelosti) však potrebujú našu emocionálnu podporu, ktorú vyjadrujeme povzbudivými slovami, vierou v ne samotné aj úsmevom.

zdroj foto: canva.com

Kedy brzdíme svoje deti?

Ak pôsobíme neisto, úzkostlivo, ba až vystrašene (aj aj takí sme), keď vidíme, ako naše dieťa skúša alebo zvláda niečo bez nás, tak svojim deťom nevedomky a nechtiac vysielame signál: „Pozor, stoj, nie je v poriadku, že chceš ísť od mňa ďalej, že skúšaš nové veci bez mojej pomoci a si samostatný.“

Pokiaľ prežívate niečo podobné vy, tak odporúčam porozprávať sa o tom so psychológom, terapeutom alebo koučom, aby ste nechtiac nebrzdili vývin svojho syna či svojej dcéry.

Deti sú potom úzkostlivejšie, mnohých vecí sa boja, nechcú skúšať, nemajú záujem objavovať, nedokážu samostatne fungovať, spoliehajú sa vo všetkom na svojich rodičov a sú teda závislé. Skúste si predstaviť, aký dospelý človek z nich vyrastie a ako ich budú vnímať ľudia.

Druhou „brzdou“ je, že ak svoje deti neustále kritizujeme, prehnane kontrolujeme, nevytvoríme príležitosti, aby sa presadili, tak sa naše deti budú cítiť ako neschopné, nikdy nie dostatočne dobré, budú mať nízku dôveru v seba a svoje schopnosti.

Obdobie batoľaťa (alebo známejšie obdobie vzdoru) je najcitlivejším obdobím vo vývine našich detí. Vtedy sa objaví silná potreba byť samostatný, presadiť svoju vôľu a robiť veci podľa seba. Viac si prečítate v e-knihe: Obdobie vzdoru – ako ho zvládnuť? Príručka pre rodičov.

Niekedy však deti nechcú byť samostatné – čo sa ukrýva za tým?

Zdroj foto: canva.com

„Vedia“, že nemusia byť samostatné. Rodičia ich obsluhujú a obskakujú, nedávajú im príležitosť niečo urobiť samostatne, lebo to vždy urobia za ne.

Sú zvyknuté, že nekladieme na ne nároky a požiadavky – neočakávame od nich ani samostatnosť.

Sú presvedčené, že to nezvládnu – hlavne, keď im poskytujeme častú pomoc či nemajú dosť času skúšať niečo samy, lebo po chvíli to urobíme za ne. Niekedy ich opravujeme a kritizujeme. Málokedy – ak vôbec – si všimneme, že sa im niečo podarilo alebo to vykonali samostatne. (Viac pozri vyššie v článku – časť Kedy brzdíme svoje deti?)

Nemajú danú činnosť dostatočne natrénovanú – pochopiteľne, keď niečo nevieme, musíme sa to naučiť. Učíme sa skúsenosťami a tým, že to robíme samostatne a hlavne opakovane. Napríklad bicyklovanie.

Nemajú danú zručnosť rozvinutú, lebo to netrénovali. Ak máme „nešikovné“ ruky, budú „šikovnejšie“, ak ich budeme používať. Napríklad zapínanie gombíkov na bunde.

Onálepkovali sme ich (tým od nich neočakávame nič) – považujeme ich za neposedné, s malou výdržou, slabou pozornosťou, malou motiváciou a pritom si neuvedomujeme, že tieto schopnosti a vlastnosti u detí rozvíjame práve tréningom – tým, že pre ne vytvoríme príležitosť, povzbudzujeme a podporujeme ich a nenecháme sa odradiť ich hnevom či frustráciou.

Ak chceme, aby naše deti boli samostatné, tak sa v prvom rade vyvarujme týchto „chýb“, ktoré NIE sú motivujúce:

  •  Nehovorme svojim deťom vetu: „Už si veľký, mal by si to vedieť.“

  • Neporovnávajme svoje deti s ich vrstovníkmi a už vôbec nie so súrodencami („pozri sa, tvoj brat to už dávno vie“ – také vyjadrenie vyvolá iba žiarlivosť, hnev a ďalšie nepríjemné emócie. Viac sa o tejto téme dozviete v e-knihe: Čo je súrodenecká žiarlivosť a ako jej zabrániť? alebo Čo robiť, aby naše deti mali pekný vzťah.

  • Nezosmiešňujme ich pred inými – ubližuje to.

  • Nepoužívajme ani iróniu, ani sarkazmus – mätieme deti.

  • Nezovšeobecňujme, teda nepoužívajme: „ty nikdy nič...“ alebo „ty vždy všetko“ – tieto vety nie sú pravdivé.

  • Netrestajme svoje deti tým, že im odoprieme svoju lásku, alebo inak neprimerane. O trestoch je článok: Prečo nefungujú tresty vo výchove detí? Čo robiť, aby naše deti robili správne rozhodnutia?

  • Nevykonáme niečo za dieťa iba preto, že to ešte nedokáže. Nekritizujeme ho ani ho neustále neopravujeme.

  • Nevybuchujme – a hlavne neobviňujme dieťa za to, čo nedokáže – aj my, rodičia, musíme na sebe pracovať (naučiť sa ovládať sa a vedieť, ako deti viesť k samostatnosti).

Ako teda viesť deti k samostatnosti? Ako ich podporiť, aby sa nebáli skúšať, aby sa nevzdávali?

Je dôležité, aby sme nechali svoje deti, aby vykonávali činnosti, o ktorých vieme, že ich zvládajú samy. Nerobme to za ne. To si, samozrejme, vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti. Máme aj uznať, že niečo je náročné, niečo sa im nechce alebo že ich to hnevá či frustruje. Tento prístup je motivujúci z dlhodobého hľadiska (aj keď sa hneď neprejavia „výsledky“).

Nechajme svoje deti „skúšať“ činnosti, o ktorých vieme, že im zatiaľ až tak hladko nejdú. Povzbudzujme ich.

Kľúčové je v každom prípade uznať pocity dieťaťa, učiť ho vyrovnať sa s nimi (v tomto prípade hlavne s frustráciou, hnevom a sklamaním), uveriť svojmu dieťaťu, že niečo dokáže, povzbudzovať ho a oceňovať ho. A pochopiteľne, všímať si to, keď sa im darí alebo sú samostatné.

Ďalšie odporúčania, ako svoje deti podporovať v samostatnosti, nájdete nižšie:

Zdroj foto: canva.com

Povzbudzujeme svoje dieťa.

To znamená, že počas toho, ako sa o niečo snaží, mu hovorím nápomocné vety typu:

Vidím, že sa snažíš.

Presne vieš, ako to urobiť.

Skúšaš.

Sústreďuješ sa na to.

Hľadáš spôsob, ako to urobiť.

A iné.

Táto zručnosť je kľúčová. Prosím, pamätajme: Povzbudzujme v každom kroku.

Uznajme, čo cítia

Je nápomocné, ak uznáme, že sa deťom niečo nechce, považujú to za náročné, nudné či zbytočné – vzápätí však vyjadríme svoju dôveru, že to zvládnu alebo vykonajú. Pomôcť nám môžu tieto vety, ktoré hovoríme svojej dcére alebo svojmu synovi:  

Áno, viem, že je to náročné.

Nuž, niektoré veci sa nám nepodaria na prvýkrát.

Čakal si, že to bude jednoduchšie. Ale vidím, že sa nevzdávaš.

Viem, že ti to pripadá zbytočné/nudné.

Ak treba, zadáme hranice, aby sme dieťaťu jednoznačne dali najavo, že teraz je čas niečo robiť. Odporúčam používať trojkrokový model zadávanie hraníc. Jeho popis nájdete v e-knihe: Obdobie vzdoru – ako ho zvládnuť? Príručka pre rodičov. Natrénovať si to môžete aj na Kurze pre rodičov – filiálna terapia.

Pamätajme: nepomôže a vôbec nemotivuje, ak svoje deti budeme presviedčať, že to nie je ťažké.

Necháme priestor fantázii a kreativite.

Niekedy tým, že svojim deťom poviem „zázračnú“ vetu, ich motivujem:

Napríklad:

Bodaj by sme mali samočistiaci koberec, aby si sa nemusel vyzúvať!

Keby som mala čarovnú moc, hneď by som ti vyčarovala čisté zúbky (aby si ich nemusel umývať každé ráno a každý večer)!

Oh, keby sme žili vo svete, v ktorom nosíme iba pyžamo!

Keby sme mali zázračný nápoj, ktorý keď vypijeme, dokážeme sa hneď bicyklovať /lyžovať/písať/vyriešiť všetky príklady z matematiky!

Zdroj foto: canva.com

Oceňujeme snahu, pokroky aj činnosť dieťaťa.

Oceňovaním (pozor, nie pochvalou! – o neúčinnosti pochvál sa dočítate v pripravovanom článku ) podporíme nezávislosť a samostatnosť svojho dieťaťa. Posilníme jeho sebadôveru a sebavedomie.

Náš syn alebo naša dcéra sa budú pozerať na chyby ako na niečo, čo sa prirodzene vyskytuje, keď si osvojujeme nové vedomosti alebo zručnosti – neodradí ich prechodný neúspech, budú vytrvalé a schopné vymyslieť vlastné riešenia problémov.

Vytvárame príležitosti, keď môžu prejaviť svoje schopnosti

Aj preto zapájame deti do chodu domácnosti a zveríme im nejakú úlohu primeranú ich veku a schopnostiam alebo ich zapojíme do starostlivosti o domáce zvieratá pod naším vedením. Už 18-mesačné dieťa nám môže nosiť hračky, podávať ponožky alebo otvárať šuplíky.

Dajme svojim deťom voľnosť.

Často sa deti boja toho, že sa im niečo nepodarí tak, ako si to predstavujeme my (upratať izbu). Inokedy sa obávajú toho, že samy budú sklamané výsledkom (ich kresba nebude dosť pekná). Aby sme ich odbremenili od tlaku, používajme vety:

 Urob to podľa seba.

Urob to tak, ako si to predstavuješ ty.

Môže to byť presne tak, ako to chceš ty.

Vidím, že ty už máš presný plán/presnú predstavu o tom, ako to má byť.

Všímame si to, čo deti urobili samostatne alebo spontánne.

Zdroj foto: canva.com

Povieme im to:

Všimla som si, že (si si sama odložila väčšinu hračiek).

Vidím, že si (sa prezul úplne sám).

Počula som, že (si pomohol babke s nákupom).

Tatinko vravel, aký (si bol veľký pomocník pri skladaní nábytku).

Alebo pomenujem príjemné pocity svojich detí:

Vidím, že ti to urobilo veľkú radosť.

Si na seba pyšný/-á.

Si spokojný/-á.

Tešíš sa.

Páči sa ti, ako si to urobil/vymyslel/nakreslil.

Všetky tieto nápomocné zručnosti sa učíme a hlavne trénujeme na Kurze pre rodičov – filiálna terapia. Do posledných skupín sa môžete prihlásiť tu.

Už nikdy v ničom nemôžem svojmu dieťaťu pomôcť?

Sú situácie, keď svojim deťom neodoprieme pomoc. Pomoc totiž niekedy poskytujeme z láskavosti. Vtedy vieme, že naše dieťa niečo vie urobiť aj samo, ale urobíme to zaň, lebo mu chceme urobiť radosť a vyjadriť svoju lásku.

Inokedy môžeme svojim deťom poskytnúť „neviditeľnú“ pomoc. To je vtedy, keď niečo bez slova nenápadne podržíme, zapneme, podáme, posunieme. Dieťa neupozorňujeme na to, že mu práve pomáhame, a tak ono môže skúšať ďalej.

Môžeme svojim deťom dať aj tipy, ako sa čo robí alebo čo pomáha nám v danej situácii. Potom je už len na našej dcére alebo našom synovi, či naše tipy vyskúšajú hneď alebo inokedy v budúcnosti.

Deti často prichádzajú na vlastné riešenia tým, že ich podporíme v tom, aby o danej situácii porozmýšľali. Aj tým ich vedieme k samostatnosti. Užitočné môžu byť nasledujúce otázky:

Čo si o tom myslíš ty?

Ako by to mohlo fungovať?

Ako by sa to dalo napraviť?

Čo by pomohlo?

Zrekapitulujme, čo deti získajú tým, že ich budeme viesť k samostatnosti?

Naše deti budú mať zdravé sebavedomie – budú si veriť a dôverovať svojim schopnostiam. Budú o sebe rozmýšľať prevažne pozitívne.

Chyby a neúspechy budú vnímať ako súčasť učenia sa či tréningu. Nebudú sa báť vyskúšať nové veci ani púšťať sa do náročnejších úloh. Samostatne budú hľadať riešenia problémov, úloh v škole aj životných výziev.

Budú sa cítiť užitočné a byť dôležitou súčasťou rodiny aj spoločnosti. Budú vedieť, že s nimi rátame, lebo ich považujeme za schopných ľudí.

Pamätajme: za každým sebavedomým a samostatným dieťaťom stojí mama a otec, ktorí v neho verili skôr.