Obdobie vzdoru: Aké sú batoľatá?
/Batoľatá sú deti vo veku od jedného do troch rokov. Nie sú to len tie, ktoré vzdorujú a skúšajú našu trpezlivosť. Obdobie batoľaťa je významné vývinové obdobie v živote detí. Poďme sa na to pozrieť, aké sú batoľatá? Čo sa môžeme od nich naučiť?
Detská osobnosť sa výrazne rozvíja
Je to obdobie 1. emancipácie, teda osamostatňovania. Malé dievčatá a chlapci sa stávajú nezávislým od rodičov – v pohybe, v každodenných činnostiach a v názoroch. Pomaly sa odlúčia od rodičov a vytvárajú si vzťahy aj s inými.
Osamostatňovanie a rýchle pokroky vo vývine môžu u detí vyvolať úzkosť. Preto potrebuje blízkosť, uisťovanie a povzbudzovanie od mamy a od otca.
Deti si chcú presadiť svoje názory a potreby. Deje sa to negativizmom („ja sám“ a „ja chcem“) a vzdorom.
O období vzdoru píšem v novej e-knihe Obdobie vzdoru – ako ho zvládnuť? Príručka pre rodičov.
V správaní detí sa okolo 3. roku objavujú žiarlivosť, súperenie aj agresia voči iným deťom a ich výtvorom. Úlohou rodičov, učiteľov a iných dospelých je učiť ich, ako sa so silnými pocitmi vyrovnať, a ako ich vhodne vyjadriť.
Batoľatá rady pomáhajú a trávia čas aj s inými ľuďmi ako sú rodičia. Už sa neboja cudzích ľudí. Chcú byť užitočné a robiť veci samy, aby potvrdili, že sú schopné a dokážu veľa. Vytvoria sa tak pozitívnu predstavu o sebe samých.
Zaujíma ich úplne všetko, čo sa nachádza okolo nich
Batoľatá, teda detičky vo veku od 1 do 3 rokov, sú veľmi ZVEDAVÉ. Zaujíma ich úplne všetko, čo sa okolo nich deje: čo je položené na stole, prečo svieti slnko, kam išiel tatino, o čom sa rozprávate s tetou.
Chcú všetko chytiť do ruky a poriadne si to pozrieť. Často aj ovoniavajú, ochutnávajú, hrkajú s tým, hodia o zem, aby zistili, čo ten predmet urobí. Manipuláciou s vecami získavajú vedomosti o tom, čo ako funguje.
V momente, ako sa postavia na nohy, sa im otvorí celý svet: dokážu sa dostať kamkoľvek a kedykoľvek. Už nemusia čakať na maminku, aby ich odniesla tam, kam chcú.
S rozvojom motoriky sa zvýši potreba aktivity dieťaťa, nedokáže však ešte odhadnúť svoje sily a energiu. Našou úlohou je striedať odpočinok s pohybom v dennom režime syna či dcérky.
Žijú v prítomnosti – neriešia minulosť ani budúcnosť
A to je to, v čom nám idú príkladom. Túto ich „superschopnosť“ ste si mohli najviac všimnúť, keď idete na prechádzku – všímajú si okolie:
Každého jedného chrobáka, ktorý prebehne cez chodník.
Keď uvidia otvorený zmrzlinový stánok, tak bez ohľadu na okolnosti chcú zmrzlinu – ideálne hneď a teraz.
Uvidia kamene a piesok na ceste a už niečo z toho stavajú, alebo zbierajú a zahĺbia sa do hry.
Celou cestou veľa rozprávajú – skáču z jednej témy do druhej podľa toho, čo im práve napadlo.
Nedokážu ešte čakať – teda oddialiť uspokojenie svojich potrieb. To znamená, že po čom zatúžia, to chcú hneď. My dospelí ich usmerňujeme a učíme ich trpezlivosti.
Učíme ich aj to, aké to je túžiť po niečom, snívať o niečom čo chceme – a niekedy to dostaneme, inokedy nie. Učíme ich vyrovnávať sa so sklamaním a frustráciou a ďalšími nepríjemnými pocitmi.
Sú náladové – raz plačú a o pár sekúnd sa už veselo hrajú
Malým deťom v tomto období sa veľmi často mení nálada, hoci aj z minúty na minútu. Je to tým, že ešte nemajú rozvinuté tie časti v mozgu, ktoré majú na starosti emocionálnu stabilitu a reguláciu nášho prežívania a správania. Tieto časti v mozgu dozrievajú postupne a my im k tomu dopomáhame naším prístupom.
Ďalšou zaujímavosťou je, že ich „telíčko“ im dovolí prežívať len toľko nepríjemných pocitov, koľko unesú. Je to tak hlavne so smútkom – keby ich táto emócia mala už prevalcovať, prepnú sa do radosti. Je to aj tým, že nedokážu ešte žiť v minulosti ani budúcnosti – to znamená, že si dokážu vybaviť len veľmi silné zážitky (a to tiež až deti staršie ako 2-ročné) alebo tie, ktoré sa stali nedávno.
Nedokážu ešte dobre tolerovať to, keď niečo nie je tak, ako si to želajú ony. Môžu sa preto hnevať a vzdorovať.
Rozplačú sa aj vtedy, keď vidia napríklad iné deti plakať, a smejú sa s vami. Dokážu sa naladiť na emócie iných a súcítiť s nimi.
Emocionálne sú ešte značne závislé od rodičov – potrebujú nás, aby dokázali zvládnuť svoje silné pocity. O pocitoch si prečítajte článok TU.
Detský egocentrizmus neznamená sebeckosť
Egocentrizmus a egoizmus, teda sebeckosť, si zvykneme mýliť a vyčítať ich aj našim deťom. Kým egoizmus znamená neohľaduplnosť, stavanie svojich osobných záujmom nad záujmy iných v prípade dospelých ľudí, ktorí konajú vedome, detský egocentrizmus je o nezrelosti dieťaťa.
Ročné až 2-ročné deti si myslia, že všetko sa deje kvôli nim alebo pre ne. Vyplýva to z nedostatkov skúseností a ich nezrelosti. Predstavujú si všetko len zo svojej perspektívy. Až ako trojročné začínajú chápať, že iní ľudia môžu mať iný názor a iný pohľad na svet ako ony. Napríklad:
Váš synček môže byť zaskočený, keď zistí, že aj iné deti sa volajú rovnako ako on.
Môže si myslieť, že dnes svieti slnko preto, lebo si to želal on, aby ste mohli ísť na výlet.
Keď sa hádate s mužom, vysvetľuje si to tak, že je to kvôli nemu.
Je presvedčený, že všetky hračky na svete patria len jemu a každý bude robiť to, čo ono chce.
Tým, ako sa deti postupne naučia, ako sa správať voči iným deťom (aj dospelým), naberajú skúsenosti a časom sa dokážu pozrieť na svet aj očami niekoho iného, nielen seba, egocentrizmus ustúpi do úzadia.
Chce sa hrať so seberovnými
Síce deti vo veku od 1 do 3 rokov sú do určitej miery závislé od mamy, významne narastá úloha iných ľudí v ich rodine a okolí.
Otec – je zdrojom ďalšej stimulácie a dáva iné podnety svojim deťom. Jeho hra s deťmi je aktívnejšia, zameraná na množstvo pohybu a vzrušujúcich zážitkov. Pomáha pri podporovaní nezávislosti a samostatnosti. Otec poskytuje aj istotu a bezpečie. Je ochrancom rodiny.
Súrodenci – pokiaľ dieťa má starších súrodencov, tak mu poskytujú iné podnety pre jeho rozvoj. Vďaka súrodencom si osvojuje to, ako sa správať k seberovným – čo je dovolené a čo nie. Pokiaľ má mladších súrodencov, tak nedorozumenia môže spôsobiť egocentrizmus 1- až 3-ročných. Dieťa totiž nedokáže odhadnúť sily malého súrodenca alebo jeho možnosti v hre.
Kamaráti – prejavujú stále väčší záujem o hru s inými deťmi. Vzájomne sa napodobňujú, učia sa jeden od druhého, rozprávajú sa spolu a učia sa riešiť prvé konflikty hlavne počas hry. Ako 3-ročné už sú ochotné deliť sa o hračky a striedať sa pri hre. Vytvárajú si prvé priateľstvá.
Neopakujú hneď vaše správanie, ale neznamená to, že si ho nevšímajú
Veľmi často zdôrazňujem aj ja, aby ste išli deťom príkladom, pretože vás pozorujú. Pozorovaním sa učia, kto sa ako v určitej situácii správa a čo by mali robiť aj ony. Samozrejme, neznamená to, že keď svoju kamarátku pozdravíte v meste, pozdraví ju aj vaše dieťa. Vie ale, že keď maminka niekoho stretne, tak ho zdraví.
Malé deti chcú byť ako ich maminky a tatinkovia. A preto, aj ony budú zdraviť iných ľudí, lebo to robí maminka. Pre 1,5-ročné až 3-ročné deti je však typické, že naše správanie napodobnia až po nejakom čase. Voláme to odložené napodobňovanie.
Vychádza to z našej geneticky zakódovanej potreby podobať sa iným ľuďom. Prináša to určitú istotu.
Dievčatko chce byť ako jeho maminka a chlapček chce byť ako jeho tatino
Vy, ich rodičia, učíte svoje ratolesti, ako sa správať: ako dievčatko – neskôr ako žena; chlapček – neskôr ako muž. Svojím príkladom a správaním ich učíte, aké to je byť ženou/mužom.
Uvedomujú si, či sú chlapec alebo dievčatko. Vďaka vám aj prijímajú svoje pohlavie – som dievčatko a som na to hrdá (som chlapec, som na to hrdý). Aj toto im dáva istotu, pretože vedia, ako sa majú správať a čo sa od nich očakáva na základe pohlavia.
Rodič opačného pohlavia, v tomto prípade otec, zase tým, ako sa ku svojej partnerke (a samozrejme aj k dcérke) správa, jej ukazuje, aké správanie si môže dovoliť voči mužom, čo od nich môže očakávať.
To isté platí aj v prípade vzťahov syn – otec a syn – mama. Otec slúži ako model mužského správania pre syna, mama ako model ženského správania pre dcéru.
Batoľatá žijú vo fantázii
Často až príliš tlačíme deti do nášho „logického – analytického – rozumného“ sveta. Hlavne deti, ktoré majú bohatú slovnú zásobu a dobrú detskú argumentáciu. Mylne sa domnievame, že naše deti myslia a cítia tak ako dospelí.
Nie je to tak. 1,5-ročné až 3-ročné deti žijú ešte vo fantázii – veria na zázraky, na čary, na rozprávkové bytosti a na zázračné schopnosti.
Vnímajú svet z vlastného pohľadu. Ako som spomínala, žijú zväčša pre prítomnú chvíľu, sú egocentrické a prevalcúvajú ich pocity.
Rady sa hrajú. Hra im pomáha pochopiť tento svet a vyrovnať sa so situáciami, ktoré sa im dejú. O hre si prečítajte aj článok TU.
Namiesto záveru:
Užívajte si každú chvíľu so svojimi ratolesťami. Všímajte si aj to, čo funguje: keď poslúchajú, keď sa osamostatňujú vhodne, keď vám pomôžu.
Hrajte sa veľa, smejte sa, neberte všetko smrteľne vážne, rozprávajte sa a hlavne sa milujte.
