Všetci sme doma

Mamiiiiiiii. Mami? Mami!

Viem, viem. Tieto slová sa rozliehajú niekoľkokrát nie jednou domácnosťou v týchto chvíľach. Strategicky rozmýšľate, kam sa fyzicky dokážete v mihnutí sekundy schovať. Ale ony si vás nájdu! Vaše deti! Vždy a za každých okolností. A  keď aj nie, tato ich v tom usmerní: „Myslím, že práve vošla do kúpeľne.“

Tíško sedíte na práčke v kúpeľni a dúfate, že ste našli aspoň na pár minút oázu pokoja. Kľučka sa pohla, klop, klop, zatvorené. „Mami, si tam?“ – zvedavec sa dobýja. „Nikto tu nie je,“ odpovedám.

Dieťa mi cez zatvorené dvere niečo hovorí, ale jeho slová sa strácajú niekde medzi dverami a mnou. Mysľou som na prekrásnej lúke plnej kvetov a dýcham čerstvý vzduch z plných pľúc. Slnko ma hreje na tvári a nabíja energiou.

KLOP! KLOP! „Si v poriadku?“ ozve sa chlapský hlas. „Uhm, som.“

Aj takto niekedy vyzerajú situácie, keď toho mám dosť. Nebojte sa, nebude to o sťažovaní sa. Ako my ženy s radosťou hovoríme: „Ja sa nesťažujem, ja len konštatujem.“

Takže idem konštatovať, hehe.

V živote sa bežne dejú zmeny, či už malé, alebo tie veľké, zásadné. Je len na nás, ako ich zvládneme a ako sa k nim postavíme.

Poviem vám pravdu, som spoločenský človek a byť doma dlho mi nerobí dobre. Ale snažím sa teda. Snažím sa, aby zvyšku domácnosti bolo doma dobre so mnou.

Niekedy očakávam, že musím zo seba dať maximum za každú cenu. A vtedy utekám do tej kúpeľne. Je dobré získať od situácií odstup, ktorý nám dovolí povedať si STOP. Popremýšľať, čo sa práve deje a ako mi je.

Žiť v rovnováhe.

To je pre dnešnú dobu také príznačné. Aj pracujeme, aj varíme, aj oddychujeme, aj cvičíme, aj sa učíme s deťmi, aj sa s nimi hráme, aj rozprávame a počúvame, aj, aj, aj... Len niekedy je ťažšie tú rovnováhu doma nájsť a hlavne si ju udržať. Aspoň v mojom prípade. Pretože sa to všetko deje doma. Iba doma.

Zas na druhej strane netreba podceňovať ani hodnotu ničnerobenia, aj tá má v živote dôležitý zmysel. Nikdy neviete, čo zaujímavé vám napadne.

Napríklad mi minule len tak napadlo, že som dlho nešoférovala. Ja šoférovanie milujem. Ale také to svoje. Hudba, spev a idem si mestom kade-tade. Tak som si to dopredu naplánovala, aj keď som síce nebola sama v aute, no stálo to za to. Mladší krpec si spal v autosedačke a ja som aj takto zrelaxovala.

Aj na našom krpcovi pozorujem, že sa potrebuje osamote realizovať. Potrebuje svoj tichý priestor, keďže zuby druhého krpca si povedali, že chcú čím skôr vidieť tento svet (je všeobecne pomerne hlučnejší ako obvykle).

Starší má svoj svet v detskej izbe na plyšovom kresle. Vezme si autíčka alebo knihu a oddychuje. Niekedy má dokonca požiadavku, aby som zatvorila dvere. A ja to rešpektujem.

Mladší si takéto chvíľky užíva, keď ho idem uspávať. Vtedy je ako kocúrik, len on a jeho mama. Rozdáva úsmev za úsmevom. Tiež ráno, kým pripravíme raňajky. Vychutnáva si pokoj v ohrádke s hračkami.

Aby sme však ako-tak život v rovnováhe udržiavali, napísala som denný plán. Máme to čierne na bielom, nalepené na skrini na chodbe, aby to žiadnemu domácemu oku neuniklo.

Využila som aj značky, keďže krpec ešte nevie čítať. Spoločne sme sa s ním oboznámili a snažíme sa ho dodržiavať. Samozrejme tento plán nie je striktný.

Za každých okolností sa ním riadiť nedá, no výmena alebo posun je úplne v poriadku. Ale poviem vám pravdu, je dobré sa niečoho držať a hlavne pre deti je takýto plán režimom dňa zároveň. Už sám vie, kedy čo ide ďalej.

Výhodou toho, že o seba každodenne doma zakopávame, je aj to, že sa viac rozprávame, viac sa mojkáme, viac spolupracujeme a menej sa ponáhľame.

Na toto obdobie budeme určite všetci ešte v dobrom spomínať. Čo nám všetko dalo a ako nám vtedy bolo. Nebojte sa, nikdy nie je tak, aby nemohlo byť aj horšie. No treba zo všetkého vyťažiť čo najviac. Čo najviac nielen pre svoje deti, ale aj pre seba.

Každý problém, ktorý sa objaví, nám ukazuje, že máme ísť iným smerom. Vidieť ho ako príležitosť, kam sa máme uberať.

Veľa pozitívnych myšlienok Vám posielam.

Vaša Lula

Tipy a inšpiráciu nielen od Luly nájdete v NOVOM e-booku. Kliknite TU.

Očami Luly píše pre vás Lula:

Som Lucia Ploczeková. Som manželka, matka, kamarátka, optimistická duša a v práci pani učiteľka. Vždy som sa laicky zaujímala o psychológiu dieťaťa. Pochopiť jeho podstatu, byť mu tak bližšie, či vedieť pomôcť.