Ako môžeme pomôcť svojim deťom prekonať strach?

Strach je pocit, ktorý zažívajú deti aj dospelí. Je prirodzenou súčasťou vývinu každého dieťaťa. Keď dieťa zažíva strach, jeho mozog mu dáva informáciu o tom, že je v ohrození. Tým ho strach motivuje chrániť sa.  

Ako vzniká strach?

V mozgu sa nachádzajú rôzne časti, ktoré sa aktivujú v prípade strachu. Jednou z nich je amygdala fungujúca ako alarm. Aktivuje sa vždy, keď mozog zaznamená nebezpečnú situáciu.

Čelný lalok je časťou mozgu, ktorá kontroluje situáciu. Reaguje buď útekom – únikom – zamrznutím, alebo nereaguje, dieťa sa teda upokojí.

V prípade nebezpečnej situácie spomínané dve časti mozgu vedú boj o to, ktorá vyhrá. Ak vyhrá amygdala, dieťa bude vystrašené. Ak vyhrá čelný lalok, dieťa svoj strach prekoná.

Prečo sa deti boja?

Deti sa boja, lebo sa vyvíjajú, a boja sa, lebo to majú naučené. V prvom prípade ide o to, že v každom období vývinu sa dieťa niečoho bojí. Súvisí to s rozvojom mozgu – vnímaním, interpretovaním a chápaním vecí a udalostí, ktoré deti obklopujú. V druhom prípade ide o to, že dieťa napodobňuje svojich rodičov a bojí sa toho, čoho aj rodičia. Môžu za to „zrkadlové neuróny“ v mozgu. Ich úlohou je učiť sa pozorovaním okolia.

Výskumy potvrdzujú, že väčšina strachov je naučená.

Stretneme sa v Trnave 14.februára 2024. Prihlásenie na trisisky.sk

Čoho sa deti boja?

K bežným detským strachom patria strach z hlučných zvukov, rýchleho priblíženia a straty fyzickej podpory v prvom polroku života dieťaťa. Bábätká medzi 7. a 12. mesiacom sa typicky boja cudzích ľudí. Potom až do 5 rokov sú predmetom strachu hlučné zvuky, búrky, rôzne zvieratá, strašidlá či tma a deti sa taktiež boja ostať bez rodičov.

Šesť- až dvanásťročných detí sa môže zmocniť hrôza zo zlodejov, z toho, že im niekto ublíži, že ich niekto potrestá, hrôza zo zlyhania v škole. Dvanásť- až osemnásťroční dospievajúci majú obavy zo skúšok a zlyhania vo vzťahoch.

Ako môžeme svojim deťom pomôcť prekonať strach?

Spôsob, akým sa dieťa naučí čeliť strachu v detstve, určí spôsob, ako mu bude čeliť v dospelosti. Pomôžme preto svojim deťom prijať a spracovať udalosti, situácie, ktoré ich vystrašili.

Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho.  

Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo – ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho. Porozumie danej situácii a vďaka tomu sa bude cítiť pokojnejšie.

V prípade pomenovania emócie strachu aj v prípade rozprávania sa o hrôzostrašnej situácii pomáhame svojmu dieťaťu upokojiť sa. V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť. Dieťa si bude pamätať situácie, ktoré v ňom vzbudili veľké obavy či vyvolali des, iba ako nejaký nepríjemný zážitok a nie ako traumu, s ktorou si nevie poradiť.

Ďalšie tipy na zvládanie strachu prinášam v uzavretej sekcii iba pre členov.

Čo nerobiť, keď naše dieťa ovládol strach?

V okamihu, keď sa naše dieťa zľakne, najčastejšie a automaticky vyslovíme vety ako: „Veď to nič nie je. Nemáš sa čoho báť. Už si veľký, nemôžeš sa báť. Si predsa chlapec, máš byť odvážny.“ Presviedčame dieťa, že sa nemá čoho báť, hoci ono v danom momente prežíva strach. Popierame jeho pocit strachu, bagatelizujeme okolnosti, ktoré v ňom vzbudili strach, či odvádzame pozornosť svojho syna či dcéry od predmetu strachu bez toho, aby sme mu najprv pomohli spracovať ho.

Týmito reakciami nechtiac učíme deti, aby nedôverovali svojim pocitom – svojej intuícii a svojmu telu. V budúcnosti nebudú vedieť opísať a porozumieť tomu, ako sa cítia, prečo sa tak cítia a ako majú daný pocit zvládnuť. Nie je nápomocnou reakciou ani to, keď reagujeme panicky.

Opäť by som zdôraznila, aké je nevyhnutné rozumieť sebe, svojim pocitom a reakciám, aby sme sa vedeli najprv rýchlo upokojiť a podporiť svoje dieťa.