Jedno slovo a v ňom toho tak veľa ukrytého. Jedno slovo, ktoré nás vyformuje do dospelej podoby. Jedno slovo, no spomienok na román. Také je detstvo. Neopakovateľné, nezabudnuteľné, ale pre každého človeka také jedinečné.

Byť dieťaťom je podľa mňa úžasná vec, niekedy však naozaj náročná. Vyznať sa v tomto chaotickom svete mám problém často aj ja a nieto ešte dieťa.

Kto je preň útočiskom, domovom, pokojom, istotou a láskou? Predsa my, rodičia. A či ste nimi chceli byť, alebo ste sa nimi nečakane stali, vždy tu budete pre svoje dieťa.

Keď si spomeniem na svoje detstvo, mám úsmev na tvári. Veselé, plné zážitkov a nových vecí. Pri každej mojej dôležitej životnej udalosti pri mne stáli moji rodičia, za čo im neskutočne ďakujem. A po piatich rokoch môjho života sa k nim pridala aj sestra.

Nezabudnem na prázdninové chaty, ktoré sme absolvovali vždy v lete a v zime s partiou ďalších rodín a kamarátov. Na to, ako nešla voda v prvé dni a my sme naberali sneh do všetkých hrncov, ktoré sme na chate v kuchyni našli. Na chatový karneval, kde sme si mali vymyslieť masku z dostupných materiálov. Ujo si vtedy dal ponožky na uši a tváril sa ako zajko. My sme si uhlíkom z ohniska kreslili nos a fúziky na tvár.

Na to, ako ma oco perfektne naučil hrať stolný tenis v spoločenskej miestnosti, a tiež na to, ako sme chodili dnu v zime celí premočení od snehu a tešili sa na teplý čaj.

Nezabudnuteľnou chvíľou v živote je, ako mame žiarili oči na Štedrý deň, keď sme si rozbaľovali darčeky. Toto všetko si ja pamätám a ešte omnoho viac.

Dnes sa však zamýšľam nad tým, čo z toho všetkého, čo som zažila, chcem, aby mali vo svojich spomienkach aj moje deti. Skúste to aj vy!

Chcem, aby spomínali na mamino objatie, ktoré vždy vyliečilo a zahrialo, keď bolo treba.

Chcem, aby vedeli, že aj keď budem ďaleko, budem srdcom vždy pri nich.

Chcem, aby nezabudli na ten pocit, keď niečo dokázali a okolie sa z nich tešilo.

Chcem, aby hľadali ukryté myšlienky medzi písmenkami rozprávkových knižiek.

Chcem, aby ich detstvo voňalo kakaom a chutilo čokoládou.

Chcem, aby stále skúšali objavovať nové veci.

Chcem, aby tvorili, aby ich fantázia niesla detským svetom celý život.

Chcem, aby rozmýšľali o tom, aké sú.

Chcem, aby si vždy vedeli niečo pre seba priať.

Chcem, aby v nedeľu oddychovali a váľali sa s najbližšími ráno v posteli.

Chcem, aby si stáli za svojím názorom aj za cenu hádky, no pritom nezabúdali na kompromis.

Chcem, aby rozprávali o spoločných stanovačkách a nociach v lese s čelovkou.

Chcem, aby sa zabávali tak, ako na našich diskotékach v obývačke s disko svetlom.

Chcem, aby školu brali zodpovedne a brali si z nej to najlepšie.

Chcem, aby rady a starostlivosť od babky a dedka boli pre ne pokladom.

Chcem, aby mali zvláštny pocit šťastia na srdci a iskričky v očiach pri štedrovečernom stole.

Chcem, prajem si a viem, že svoje deti zahrniem toľkou láskou, akú budú potrebovať, a ešte viac. Viem, že vždy budú pre mňa deťmi, aj keď budú mať svoje rodiny. Budem v nich vidieť svojich malých krpcov, ktorí mi chodia za zadkom, stokrát za deň povedia „mami“ a večer v posteli ma vystískajú a povedia, ako veľmi ma ľúbia.

Budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby keď si spomenú na svoje detstvo, mali úsmev na tvári.

Všetkým deťom prajem krásne detstvo, zaslúžia si to!

S láskou svojim dvom krpcom Lula

Píšeme vám

Očami Luly: Detstvo