S nadpisom na konci

Veľmi často sa stretávam s inými mamičkami. Jednak bývam v oblasti s veľkou hustotou obyvateľstva (rozumej v paneláku na sídlisku), a teda šanca, že stretnem iné mamičky – pred vchodom, na chodníku, na ihrisku – je dosť veľká. Jednak aj nejaký ten krúžok navštevujeme, jednak aj v rodine máme zopár malých detí. A medzi spolužiačkami, o tom už ani nehovorím.

Isto poznáte také tie rozhovory typu: Kedy chodí Tomáško spať? Zaspávate s Peťkom spolu alebo vie zaspať sám? Čo zvykne jesť Karolínka na raňajky? Ako učíte Olinku chodiť na nočník?

Asi to vyzerá tak, že takéto rozhovory idem práve skritizovať. Avšak na to sa vôbec nechystám. Práve naopak. Ja sama sa veľmi rada vypytujem. Naozaj ma zaujíma, ako sa moji kamaráti majú, čo práve riešia, čo pri tom prežívajú, čo majú zaužívané... Veď dobrých nápadov nikdy nie je dosť. Keď sa mi niečo zapáči, môžeme to doma vyskúšať.

V jednej veci sa mi však vôbec nedarí. A to je náš sporák. Stále ho máme špinavý. Ja totiž z duše neznášam umývať sporák. Veď jedlo sa uvarí, dokonca aj čisté zostane, aj keď je špinavý. Oveľa radšej umývam napríklad záchod. Nepomáha mi veľmi ani pravidlo jednej hodiny, ktoré pri našom sporáku platí – do jednej hodiny od vyumývania je celý oprskaný, omastený a pošpinený od vykypenej polievky. Jednoducho, neumývam ho veľmi často. Mne to neprekáža, manžel si zvykol. Našťastie nemeria hodnotu dobrej manželky podľa čistoty sporáka. Dcéra ho špiní so mnou, takže aj ona je s tým asi stotožnená.

Zatiaľ teda vyzerá všetko fajn, zatiaľ sa cítim ako sebaistá mama. Problém nastane jedine vtedy, keď sa u nás niekto nečakane zastaví. Teoreticky by som si mala povedať: „Je to náš sporák, my takto normálne fungujeme, nikomu tu neprekáža, že je (takmer) stále špinavý.“ Ale ja nie – keď náhodou stíham, predsa ho rýchlo umývam. A keď nestíham, vyložím na neho hrnce. Stále sa cítim ako sebaistá mama? Ani veľmi nie.

Naozaj som tu písala o našom sporáku. Hádam sa niekedy polepším a tie hrnce nevyložím.

U niekoho iného doma môže byť takým sporákom napríklad spomínaný záchod. Alebo čokoľvek. Teda takým sporákom môže byť napríklad aj naša výchova (prípadne nejaké jej časti), ktorá u nás v rodine funguje, a hrnce môžu byť zasa uplatňovanie pripomienok okolia, s ktorými nie sme úplne stotožnení.

Dobrých nápadov nikdy nie je dosť. Keď sa mi niečo zapáči, môžeme to doma vyskúšať. Na druhej strane, všetky nápady zrealizovať nemusím. A väčšinou ani nezrealizujem, lebo cítim, že u nás by to tak nefungovalo. Jednoducho my to máme doma takto, u nás to funguje inak a nám sa to tak páči.

Rodič jednoducho musí vedieť, ako to chce mať u seba usporiadané a kam kráča. Len vtedy ho dieťa môže nasledovať. Pri všetkom predsa platí, že deti nás napodobňujú a učia sa príkladom. Sebaistá mama a sebaistý tatino sa im do života určite zídu.

Kto uhádne sľúbený nadpis? „Sporák“ je asi celkom dobrý favorit. Ja však navrhujem úplne jednoduchý – „Sebaistota“.

Tento článok pre vás napísala Júlia Bebjáková:

Rada čítam, rada pečiem, a na tému „O deťoch“ pripájam jeden výrok, ktorý sa mi zapáčil.

Všetko sa oveľa viac skomplikuje, keď máš deti. Najdesivejší deň v živote je deň, keď sa to prvé narodí. Tvoj život, ako ho poznáš... je preč. Nikdy sa nevráti. Ale naučia sa chodiť, a naučia sa rozprávať... a ty chceš byť s nimi. A stanú sa tými najutešenejšími ľuďmi, akých kedy v živote stretneš. (Z filmu Stratené v preklade)