Deti sú úžasné stvorenia, ktoré robia náš svet krajším. Čo nám dávajú? Ako na nás vplývajú? Čo všetko nás vedia naučiť? Kam nás spolu vezmú? Zamýšľali ste sa niekedy nad tým?

Ja dosť často. Pri mojej profesii učiteľky som sa naučila mnoho metód, foriem a postupov, ako s nimi pracovať, ako na ne v tom najlepšom vplývať a dať im to najdôležitejšie. No vždy ma vedelo a vie prekvapiť, ako na to deti reagujú. Teda ich spätná väzba. Každé je svojské, každé má svoju hlavu, svoj názor.

Najviac to teraz vidím na svojich deťoch. Sú to niekedy úplne odlišné reakcie na tú istú vec. A viete čo? Je to tak fajn, pretože sa neustále učím a mením. Myslím – v tom dobrom slova zmysle. A to nielen kvôli nim, ale hlavne kvôli sebe. Prináša to viac spokojnosti do rodiny J

Na jednej strane brehu ja, na druhej dieťa

Dôverovať

Poviete si – veď to je úplne normálna vec. Dôvera k blízkemu človeku. Áno, je, ale z pohľadu detí je tá dôvera taká hlboká a taká silná, že niekedy sa čudujem, že sa to dá.

Pamätám sa, ako sme šli s krpcom k lekárke na očkovanie. Vopred som mu vravela, čo mu bude robiť. Keď došlo k danému úkonu očkovania, sadol si, chytil ma za ruku a celý čas sa mi pozeral do očí. Bola to dôvera. Presne vtedy. Ten uprený pohľad do očí, ktorý vravel: verím ti.

A vtedy viete, že sa budete snažiť tieto oči nesklamať. Aby vám aj naďalej dôverovali, aby sa na vás mohli kedykoľvek spoľahnúť.

V škole to bolo v rôznych situáciách, kde som sa snažila, aby sa deti mohli na mňa kedykoľvek spoľahnúť. Etická výchova bola na to ako stvorená. Už v úvode sme si dohodli pravidlo, že čo si povieme na hodine etiky, to zostáva len medzi nami a nikomu to vravieť nebudeme, bude to naše tajomstvo. Úžasné bolo, keď sa ma rodičia na stretnutí pýtali, čo my také tajné na etickej robíme, keďže im to deti nechcú doma povedať. Nuž dôvera je dôvera, a tak som bola ticho.

Ľúbiť

Určite mi dáte za pravdu, že láska sa deťmi nie delí, ale násobí. Nikdy som si nepredstavovala, ako silno môžem svoje deti ľúbiť. A to svojho muža ľúbim neskutočne. Avšak láska detí k nám rodičom je bezhraničná. Je uložená v ich srdci a navždy. Deti vedia silno ľúbiť.

„Ľúbim ťa až po vesmír,“ tieto slová od krpca ma vždy pohladia na duši. Alebo jeho láska k bratovi: „Tak ho silno ľúbim, že ho asi rozpučím.“

Práve keď ich obliekate, majú chuť vás stískať. Večer, keď sa mojkáte v posteli po rozprávke, vás vypusinkujú. Držíte ich za ruku na prechádzke a ony vám dajú na ňu bozk. Len tak, prosto deti nás ľúbia len tak, hocikedy.

Žiť pre prítomnosť

Skúsili ste niekedy zavrieť oči a dýchať daným okamihom? Deti to dokážu úplne dokonale. A je jedno, v akej sú situácii. Prežívajú ju naplno.

Ideme cestou zo škôlky, tak ako každý deň, a pre syna je to jedno z dobrodružstiev dňa. Vždy niečo nové vymyslí, nájde, ukáže či povie, preskočí, pobehne alebo si spieva pesničku z angličtiny a drží sa pri tom kočíka. Vždy tak, ako chce v danom okamihu. Normálne to tým deťom závidím. Aj keď majú zadané hranice, vždy z toho vedia vyťažiť čo najviac. Presne to, čo daná chvíľa ponúka. Nerobia si starosti s tým, čo bolo včera alebo čo bude zajtra.

Nerozmýšľajú nad tým, že sa idem rýchlo prezliecť do domáceho, aby som sa mohol dlhšie hrať, pretože potom si idem umyť zuby, prečítať rozprávku a bude čas spania. Deti majú čas a robia práve to, čo uznajú za vhodné. A to aj na úkor toho, že sa pohrajú len 5 minút s hračkou, s ktorou chceli.

Viete, ako sa hovorí: „Postoj chvíľa, krásna si.“

Čo by som ja dala za to, aby som takto chvíle prežívala. Čo prežívala, žila ich. Žila ich v prítomnosti viac. Vychutnávala si ich. Aj keď sa o to my rodičia popri deťoch určite snažíme, povinnosti nám to niekedy nedovolia. Niekto predsa musí myslieť aj do budúcna, však?

Len tak mimochodom. Práve sedím na káve a koláčiku sama so sebou v kaviarni a píšem vám tieto riadky. Nejako to na mňa prišlo, tak píšem. Užívam si to, toto je chvíľa, keď som tu a teraz.

Pracovať s emóciami

Ach jaj, ťažký oriešok. Nielen pre deti, ale najmä pre nás dospelých. Ak máte dieťa v období vzdoru alebo puberte: „Vitaj trpezlivosť, príď a neopúšťaj ma.“

Deti sa s emóciami často nevedia vyrovnať, no prejaviť ich vedia za každých okolností. A to je dobre. My dospelí ich korigujeme na zvládnuteľnú úroveň.

Keď sa hnevajú, tak kričia. Chcú, aby ste to vedeli. VE-DE-LI!

Keď sú smutné, tak si poplačú. Chcú, aby ste ich pritúlili.

Keď sú šťastné, tak výskajú od radosti. Chcú, aby ste to videli.

Keď sú spokojné, tak sa usmievajú. Chcú, aby ste pri tom boli.

Byť tak na ich mieste a neriešiť, kedy sa čo práve má alebo nemá, svet by bol určite zaujímavejší a možno ale aj pokojnejší. Ľudia by boli menej frustrovaní, deprimovaní a nedusili by v sebe pocity. Nebáli by sa ich a vyjadrovali by ich, tak ako deti. Časom však tú schopnosť deti strácajú, čo je veľká škoda. Svet ich robí dospelými.

Meniť pohľad na svet

Deti nás chcú vo svojom svete. Vťahujú nás doň a my si tie chvíle užívame. Sú rady, keď nie sme dospelákmi. Chce to len niekedy sa viac odviazať.

Veľmi rada v tomto smere využívam skutočný pohľad detí na svet okolo. V škole som si často sadala k deťom do lavice alebo sme všetci sedeli v kruhu na koberci, rozprávala som sa s nimi na úrovni ich očí. Neverili by ste, ako to zmení váš pohľad, vaše vnímanie situácie. Možno si to v tej chvíli neuvedomíte, ale ste k nim bližšie.

Doma si zas ležím na chrbte vedľa bábätka a pozeráme, čo je okolo nás. Ozaj sú tie ruky také zaujímavé J Potom sa otočíme na brucho a zas iný svet. Plachta plná obrázkov.

Vďaka nim meníme v živote priority. Prehodnocujeme životné ciele, svoje správanie. Snažíme sa byť dosť dobrým rodičom, aj keď vieme, že deti sú našou kópiou. Zažívame si vlastne samého seba v malej verzii.

Spájajme brehy. Tvorme mosty medzi nami a deťmi, veď aj ony nás majú čo naučiť. Buďme im dobrou spätnou väzbou, aby vedeli, že byť detským v tomto uponáhľanom svete sa oplatí. Deti sú proste úžasné.

Vaša Lula

Očami Luly píše pre vás Lula:

Som Lucia Ploczeková. Som manželka, matka, kamarátka, optimistická duša a v práci pani učiteľka. Vždy som sa laicky zaujímala o psychológiu dieťaťa. Pochopiť jeho podstatu, byť mu tak bližšie, či vedieť pomôcť.

Píšeme vám

Z druhej strany brehu alebo čo sa od nich máme učiť